Aký šport, také vzťahy medzi novinármi...

Autor: Tomáš Prokop | 28.8.2012 o 21:11 | (upravené 28.8.2012 o 21:17) Karma článku: 3,37 | Prečítané:  608x

K blogu som sa vrátil po pár rokoch. Nemám na neho veľmi čas a čo potrebujem, napíšem väčšinou v článkoch do novín alebo na webe sme.sk. Za pár rokov, čo robím športovú novinárčinu na plný úväzok sa mi však ukázalo, že je niekedy veľmi zbytočné sa o veci snažiť, keď vám podrazia nohy tí, od ktorých ste to nečakali, respektíve čakať nehceli. Aj preto som sa rozhodol reagovať týmto blogom na situáciu, ktorá vznikla pred pár dňami. Písať by sa dalo o viacerých športoch, do ktorých zákulisia vidím trochu bližšie, ale basketbal mi bol vždy najbližší.

Vzťahy v slovenskom basketbale boli vždy zlé a zdá sa, že stále sú. Toľko káuz, koľko sa v mojom najobľúbenejšom športe riešilo za posledné roky, sa hádam neriešilo ani vo futbale či v hokeji. V porovnateľných športoch ako hádzaná či volejbal už vonkoncom nie.

Problémom basketbalu však nie sú len vzťahy medzi hráčmi alebo funkcionármi. Problémom sú aj vzťahy medzi novinármi. Koľko ich píše o basketbale na Slovensku pravidelne. Piati, šiesti, siedmi? Viac ich určite nie je.

Dokonca je medzi nimi jeden, ktorý sa rád chváli akreditáciami, kde všade bol a čo všetko videl. Škoda len, že o tom nevedia aj jeho čitatelia, ktorým to nedokáže podať pútavým príbehom. Veď stačí, keď o tom vedia zainteresovaní, nech vedia, kto som ja a čo som pre slovenský basketbal spravil. Rád sa tiež nazýva popularizátorom.

Osobne by som s tým nemal žiadny problém, keby do svojej agendy nezahrnul ohováranie na blogu či sociálnej sieti.

Tento článok nemá byť mojím vyplakávaním na adresu dotyčného. Je skôr poukázaním na to, že vzťahy v basketbale nie sú dobré nikde.

Dokonca aj novinári si radšej kopnú do kolegu v článku, na miesto toho, aby mu povedali do očí, čo sa im nepáči.

To všetko dopĺňa ješitnosť ľudí pohybujúcich sa v slovenskom basketbale. Výsledkom je, že mužská reprezentácia hrá len s torzom aj tej malej kvality, ktorá by v nej mohla byť. Preto sa do novín dostane väčšinou len to, kto sa na koho urazil, kto čo ukradol a nie to ako niekto hral a čo dokázal a kam sa môže náš basketbal posunúť.

Napriek biede, do ktorej sa basketbal dostal, tu malá nádej stále je. O pár rokov už možno nebudeme musieť písať o tom ako Sedmák s Lošonským odišli počas kvalifikácie z národného tímu, ale o tom ako reprezentácia bojuje o postup na európsky šampionát v kádri s Rančíkom, Gavelom, Sedlákom, Bojanovským, Čekovským či inými.

Ale či do tejto doby budú na Slovensku ešte špecializovaní novinári na basketbal, nikto nevie, lebo aj slávny záchranca slovenského basketbalu už napísal, že so žurnalistikou končí, lebo jeho utrpiteľské ja nebolo nikdy vypočuté....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?